jhelbich

Divadlo Andreja Bagara v Nitre pred pár dňami zažilo premiéru novej komédie s názvom Druh: Žena. Austrálska autorka Joanna Murray- Smithová sa v nej zamerala na otázku feminizmu a dala celej hre ironický pohľad. Hlavnou postavou je spisovateľka Margot Masonová, ktorú stvárnila herečka Eva Pavlíková. Mladého taxikára zahral Peter Oszlík. Oboch hercov sa nám podarilo vyspovedať.

Eva Pavlíková je rodáčka z Košíc. Po štúdiu na VŠMU sa sťahovala do nitrianskeho divadla. Tam ju zavolal Jozef Bednárik, od ktorého vraj dostala ponuku, ktorá sa neodmieta. V Nitre pôsobí od roku 1983 a mesto jej prirástlo k srdcu.

Pani Pavlíková, v divadelnej hre stvárňujete spisovateľku Margot Masonovú, predstaviteľku feminizmu. Aký máte názor na túto tému?

„Ja som stále tvrdila, že nie som feministka. Že som ‚ženská ženská’ so všetkým, čo k žene patrí. Ale teraz, ako som sa do feministických teórií zahĺbila študovaním tejto postavy, som prišla na to, že nebyť feministického hnutia, ja by som nemohla robiť toto povolanie.  Lebo keby feministky nebojovali za práva žien, tak my ženy by sme boli stále doma, rodili by sme deti, nemohli by sme ísť ani do škôl, ani by sme nemohli vykonávať rôzne povolania. Takže vďaka feministkám, čo je paradox, môžeme robiť to, čo robíme.‟

Môžeme povedať, že sa s postavou Margot stotožňujete?

„Ono boli vraj rôzne obdobia, keď feministky tvrdili, že chlapi sú úplne zbytoční, sú nula. Tak s tým sa ja nestotožňujem. Ale myslím si, že ženy sú, čo sa týka druhu žena a druhu muž, takisto šikovné, schopné. Myslím si, že aj čo sa týka finančného ohodnotenia, že to by malo byť zrovnoprávnené. Samozrejme, ženy to majú ešte komplikovanejšie o to, že prvoradá úloha ženy je byť matkou. Ale zase vďaka feministickému hnutiu sme mohli študovať, môžeme robiť to, čo robíme. Napríklad divadlo bolo za Shakespeara také, že ho hrali len muži. Ženy tam nehrali vôbec, to bola hanba. Takže vďaka feministkám vďačím tomu, že môžem robiť to, čo robím.‟

Zažili ste v súkromnou živote takú situáciu, že ste boli znerovnoprávnená alebo podceňovaná pre Vaše pohlavie?

„Viete čo, v rámci mojej profesie asi nie. Finančne si myslím, že v mojej profesii je to tak, že neviem či mám rovnaké finančné ohodnotenie ako kolega v mojom veku. Viem, že mám rovnako finančné ohodnotenie ako kolega, ktorý má 40 rokov. Ja mám 55, nie je to odstupňované. On keď bude mať 55 rokov, asi bude mať vyšší plat. Nie som si ale úplne istá, my to neskúmame, kto koľko zarába.‟

Peter Oszlík pochádza zo Štúrova. Takisto študoval herectvo na VŠMU, odkiaľ sa poberal do Divadla Andreja Bagara. Pôsobí tu od roku 2006.

Táto hra je hlavne o ženách. Ako Vy osobne vnímate feminizmus?

„Neviem, či táto téma je u nás aktuálna. Hrali to v Londýne a vo veľkých mestách, tam možno hej. Ale skôr si myslím, že dôležité sú tie vzťahy: muž-žena, matka-dcéra, a tie problémy, ktoré sa týkajú týchto vzťahov. Pre mňa je toto dôležitejšie ako samotná téma feminizmu.‟

Postava, ktorú hráte, sa dá opísať ako „mačo taxikár“. Považujete sa za takého aj v osobnom živote?

„Nie. Nie som taký „mačo“. Som úplne normálny chalan. Akože, možno by som aj chcel byť taký ako on, bohužiaľ nie som. ‟ (smiech)

Ako by ste opísali svoju postavu taxikára?

„Chápem ho. Tiež rieši tie veci. Napríklad nechala ho žena, má toho dosť so ženami, lebo ony vždy chcú aby sme sa my chlapi nejako zmenili. Keď sa dostaneme do nejakého vzťahu, tak na začiatku je to úžasné, ženy sú z nás paf a zrazu chcú, aby si nerobil toto, potom už nerob toto, a potom nechoď s chalanmi von, a potom zrazu zistíš, že ťa chce úplne prerobiť. A to mi akože dosť vadí. Ale je to o komunikácií a o kompromisoch.‟

Čo sa týka herectva, bol to vždy Váš sen stať sa hercom?

„Asi hej, neviem. Nejako to prišlo. Chodil som na gymnázium a tam som zistil že som dosť ľavý a navyše som sa ani neučil. (smiech) Môj triedny mi povedal, aby som išiel na herectvo. Netušil som, kam pôjdem. Tak som to skúsil a keď vás to raz chytí, už sa toho nezbavíte. Ste úplne v tom kolotoči.‟

V divadle Andreja Bagara ste už deviatu sezónu. Chceli by ste sa pohnúť i do nejakého iného divadla?

„Ako jasné, hosťovačky sú vždy super. Vždy je to o tom na chvíľu vypadnúť a stretnúť iných ľudí. Dostaneš nové impulzy od nových režisérov. Je to vždy obohacujúce. Ale potom je dobré vrátiť sa domov.‟

Autor: Juraj Helbich

Foto: Kristián Majzlán